Keď niekto začne cvičiť aikidó, po krátkom čase sa mu do uší dostanú informácie o tom, že oni cvičia taký a tí druhí onaký štýl. To sa ľahko povie, ale čo to ten štýl vlastne je?
Najprv si musíme povedať, ako sa vo vedách o športe chápe technika. Veď aj v aikidó je technika prvoradá. Technikou tu je taká činnosť, ktorá vzhľadom na biomechaniku optimálne vedie k danému cieľu. Technika ikkjó alebo kote gaeši je teda len jedna. Vo vedách o športe hovoria o štýle vtedy, keď je technika upravená na základe osobitných dispozícií športovca. Každý aikidista má teda svoj štýl irimi nage, svoj štýl šomen uči.
Tak to bolo aj so zakladateľovými žiakmi a tak je to so všetkými vplyvnými učiteľmi. Preto hovoríme, že ľudia cvičia štýl Iwama. Saito sensei pochopil svojím spôsobom O-senseiovo učenie a jeho telesné dispozície ho vedú k určitému štýlu. Jeho žiaci cvičia podobne. Existujú aj iné štýly, niektoré majú svoj vlastný názov — Tomiki aikidó, Jošinkan, Joseikan, Šinšin tóicu aikidó… Niektoré nesú názov podľa krajiny. Najznámejšie je tu francúzske aikidó, reprezentované najmä Tissierom a Noelom. A tiež jednotlivé dódžó majú svoj štýl. Tak cvičia jedni, tak druhí. Nakoniec aj v tých dódžó si povedia, že Jožko má štýl viac plynulý, Janko trochu tvrdý a Ferkov štýl je veľmi efektívny.
Ako sa teda vyznať v rôznych štýloch? Nijako. Cvičte najlepšie, ako sa Vám dá, učte sa od mnohých učiteľov a najmä nenadávajte na druhých, že to cvičia inak. „O-sensei hlásal voľnosť. Hovoril, že každá technika by mala byť iná.“ Nová, lepšia. Každý z aikidistov má právo na svoju interpretáciu techniky. A to je dobre, pretože takto sa na tatami môžeme od seba viac naučiť.